Chvála bohu ateistov, že o júnové uvedenie Čáry nebol taký záujem ako o to predchádzajúce – jesenné, inak by som sa naň ani nedostala. Nečudo, skorý večer a mrazivé počasie sa na tiesnivú atmosféru larpu, kde sa nesúrodá skupinka snaží za pomoci prevádzačov dostať cez hranice, hodí viac než preddovolenkové horúčavy. I keď peklo v polyesterových šatách malo tiež niečo do seba.
Ale po poriadku.
Dej larpu Čára z dielne Rollingu, ktorý túto hru vytvoril v spolupráci s Ústavem pro studium totalitních režimů, sa odohráva v prihraničnom pásme Česko-Slovenska roku 1950 – teda dva roky po Víťaznom februári. Červená lúza znárodnila podniky i veľké statky a obyvateľstvo rozkádrovala podľa toho, kto je systému užitočný a kto nie. Je to čas Milady Horákovej, zákona na ochranu republiky,kolektivizácie a táborov nútenej práce, čas neslobody. Odísť je však ľahšie, než tomu bude po roku 1950 – práve vtedy sa vytvorí zakázané a hraničné pásmo- oblasť, v ktorej Pohraničná stráž bude mať právo zastaviť akýmikoľvek prostriedkami tých, ktorí sa budú snažiť z krajiny utiecť.
To všetko sa hráči (v prípade nevedomosti) dozvedia na začiatočnom workshope, akejsi polohernej nalievárni, kde im súdružka školiteľka vysvetlí základné reálie štátu, v ktorom postavy žijú. Na júnovom uvedení Čáry sa odohrali naraz tri behy tejto hry – to znamená, že organizátori vytvorili tri skupinky a každú rolu si zahrali odrazu traja ľudia. Náhodné stretnutia boli ponechané na fantázií hráčov – čo by sme povedali sami sebe? Jedinečná šanca na skutočný vnútorný dialóg.
„Za pokus o nepovolené opuštění republiky vás soud Československé republiky odsuzuje k trestu odnětí svobody v délce 5 let.“
S týmto vedomím a vystrojení súdobými kostýmami a kuframi tridsať hráčov postupne začína svoju hru v lese neďaleko mlyna pár hodín pochodu od hraníc. Práve ten je ich prvotným cieľom, zastávkou na ceste za slobodou. Predtým ich však čaká ešte pochod mimo ciest a ukrývanie sa pred jednotkami, ktoré boli predchodcami Pohraničnej stráže.
V každej skupinke desiatich postáv sa nachádzajú traja prevádzači – zvyšok tvoria ľudia, ktorí im zaplatili (alebo nezaplatili) za bezpečnú cestu k ´Čáře´. Motivácia prevádzačov sa odkrýva postupne počas hry, rovnako ako vzťahy, ktoré medzi sebou majú ostatné postavy. Pochod lesom je namáhavý a zlé ľudské vlastnosti vyplávajú na povrch samozrejme oveľa skôr než tie dobré. Roly sú však napísané vierohodne, a nie je to náhoda – každá postava má jeden, alebo viac predobrazov v skutočných ľuďoch, ktorí sa v minulosti pokúsili o nelegálne prekročenie hraníc. Tvorcovia z nich len namiešali pestrý – a občas výbušný, koktejl.
Čára je celodenná hra a nielen pochodom a skrývaním sú hráči živí. Po dosiahnutí mlyna sa hra mení. Nastáva spomienková sekvencia, kedy sa postavy o sebe, ale aj svojich spolupútnikoch dozvedia niečo z minulosti. Nedá mi nevypichnúť zaujímavú mechaniku, ktorú pri tomto organizátori použili – každá postava hrá samozrejme hlavnú úlohu vo svojej spomienke. Ostatní hráči však nie sú len pasívnymi pozorovateľmi, ale priamo vstupujú do tohto deja– buď ako svoje postavy, alebo ako ´cépečka´ hrajúce osoby z minulosti postavy, ku ktorej sa spomienka viaže. Celé sa to odohráva pod taktovkou pomocného organizátora, ktorý jednotlivé scény uvádza.
Táto časť hry je najemotívnejšia, ale zároveň dobre slúži na odreagovanie – každý, kto niekedy hral hru, ktorá má dvanásť hodín a viac,vie, aké je náročné po celý čas nevypadnúť z roly. Tu je na to dokonca predpísaný čas, ktorý pomáha kvalite hrania a ako (pre mňa) nový prvok ho veľmi oceňujem.
Takéto sekvencie sú na celej hre dve, striedané troma pochodmi lesom. Záverečná cesta je samotný pokus o prekročenie hraníc, pred ktorým sa odohrá krátka meditácia nad osudmi postavy. Je možnosť povedať posledné slová, pretože hoci je prekročenie hraníc ľahšie, než tomu bude o rok, stále hrozí zatknutie alebo zabitie strážou. A konečne nadíde čas rozhodnúť sa, ktorému prevádzačovi sa dá veriť natoľko, že by mu človek zveril aj svoj život.
Táto záverečná časť hry sa konala za súmraku a bola skutočne nervy-drásajúca, najmä keď sa už z ďaleka ozývala streľba sprevádzajúca odchod poslednej skupiny. Skutočnú ´Čáru´ tvorila červená čiara na starej lesnej zvážnici, perfektná symbolika o oddelení starého a nového života – musím povedať, že beh s kufrom som si nikdy neužila viac.
Nebudem vás naťahovať, prechod sa mojej postave podaril. Úľava po prekročení hranice v našej, čisto ženskej skupinke bola takmer hmatateľná – najmä, keď sa z šera vynoril príslušník britskej rozviedky a oznámil nám, že sme práve vkročili do Nemeckej spolkovej republiky. Tento bol zároveň aj postavou, ktorá pre nás hru ukončila.
Veľmi oceňujem pohernú katarziu, ktorá sa konala priamo v lese a dala nám možnosť povedať, čo sa s našou postavou stalo ďalej – podarilo sa jej začať nový život za hranicami? Alebo skončila pri starých nerestiach a dohnali ju jej démoni? Bolo zaujímavé počuť tri verzie jedného života.
Záverom zaznela skladba´Neboj´ českého pesničkára Jakuba Čermáka (z ktorej som bohapusto ukradla názov tohto reportu) a viacero hráčov malo slzy na krajíčku.
Čo dodať? Čára je vynikajúca hra, ktorú by som veľmi odporučila aj ako aktivitu pre študentov stredných škôl. Vtiahne vás do doby, ktorá bola pre našich starých rodičov realitou, dá možnosť uvedomiť si, že sloboda nie je samozrejmosť a ukáže, na čom totalitné režimy vždy padnú: že ľudia – tí sú vždy rovnakí. Jedineční.
by: Mývalica
Fotografie : Petr Hájek (Zip´s Rusty Pixels na FB), www.hajek.photo